 | ||
| Safe&Sound |
Očami rýchlo prebiehal riadky. Čierne písmená vytlačené na
žltkastom papieri tvorili slová, vety plné klamstiev. Už dávno stratil
vieru v to, že sa ešte niekde
dočíta pravdu. A predsa. Otočí stránku a pozrie si program
v televízore. Aspoň v tejto časti nemajú kde klamať, aj keď reklama
pichnutá v stĺpčeku
s programom neznie sto krát dôveryhodne.
Odpije si
z čaju, ktorý má položený na stole. Jemná, lahodná chuť mu pohladí
jazyk. Keď skončí svoj ranný rituál – jediný
ktorý ešte dodržiava - odprace sa
do kúpeľne. Postaví sa k umývadlu .Chladná podlaha ho donúti postaviť sa
na koberček. Naberie studenú vodu do dlaní aby si opláchol tvár. Kvapky vody stekajú po
jeho koži. Pomaly sa dostávajú ku krku
kde ho jemne zastudia , cestu ďalej im však zabráni uterák.
Rýchlo si vydrhne zuby a snaží zabudnúť na to, čo pred chvíľou videl v zrkadle.
Biela pokožka pôsobila takmer priehľadne. Lícne kosti vystupovali
z pokožky. Popraskané pery, ktoré neboli bozkávané hádam celé veky. Vlasy,
inokedy kučeravé tvorili teraz niečo ako hniezdo.
Zdesený vybehne z kúpeľne. Namieri si to priamo do
spálne, aby sa mohol zase zvaliť do postele. Na dnes mal iné plány, ale to , čo videl
v zrkadle ho donútilo zostať doma.
Nemieni vychádzať na verejnosť až taký zničený.
A za to všetko môže jedno
sklamanie, jeden človek, milión pocitov...
Usalaší sa vo svojej posteli. Keď tak rozmýšľa, asi by mal
oprať. Konečne sa trochu rozhýbe a spraví niečo užitočné. Už dlho
nespravil väčší pohyb, okrem prechodmi medzi posteľou, kuchyňou a záchodom.
Človek by čakal, že hviezda jeho rozmerov bude vymetať každú akciu. Dobrovoľne.
Je týždeň, keď ho
managment posiela na akcie len preto aby
sa všetci uistili že je ešte
v poriadku, že sa neobesil v kúte alebo tak niečo. Moc nepočúva to čo mu ostatný o tejto situácii hovoria. Manažment,
fanúšičky. Aké úbohé...A možno, je to len jediný dôvod prečo sa ešte stará
o to aby prežil. Aby sa naozaj neobesil v kúte...
Sedí v svojej posteli a stále hľadá plán ako
zamestnať svoj mozog dnes. Nakoniec aj tak zvíťazí len pozeranie sa na bielu
stenu. Nič na stene mu tak dokonale pripomína to nič v jeho srdci, ktoré sa odráža aj v jeho očiach.
Slnko pomaly zachádza za obzor. Izbu ovládne tma.
Neobťažuje sa zasvietiť. Načo. Už nemá dôvod, prečo by to robil. Má rád tmu, je
čierna a to mu pripomína vlastný život. Nechce vidieť svet, a nechce aby svet
videl jeho a nato je tma ideálnym
spoločníkom. Prejde do kútu miestnosti.
Cíti sa tam bezpečne. Chránia ho dve
steny, ktoré tak veľmi pripomínajú jeho ramená.
Zapozerá sa do tmy. Pomaly začína rozoznávať obrysy
vecí v miestnosti. Vidí rozhádzanú
posteľ, otvorenú skriňu, okno cez ktoré prenikali svetlá z ulice. Ľudia už
pomaly začali vychádzať von. Počuje ruch noci. Motory áut, hlasnú hudbu rinúcu
sa z miestneho klubu. Kedysi by
vyšiel von a pridal by sa
zabávajúcim sa ľuďom, ale odkedy z jeho života odišiel on, všetko
stratilo zmysel.
Prvýkrát, keď si Harry uvedomil, že nikto už nebude tak ako
predtým bolo, keď čítal všetky tie správy na twitteri. Všetky tie rozprávky
o tom, ako je jeho chlapec šťastný z inou. Všetky tie klamstvá, ktorým oni
tak zbabelo verili. Klamstvá, ktoré produkoval on sám. Tie, ktorými súčasťou
bol on, jeho chlapec a to dievča. Ach, aký bol len blbý, keď si
myslel, že sú to len klamstvá. A potom, keď ho Louis sklamal kvôli nej,
kvôli tej, ktorá mala byť falošná, ale nie je.
V hlave sa mu
vynorí zvláštna myšlienka. Na prázdnej stene si snaží vybaviť Louisovu podobizeň. Začne tvárou. Ako prvé sa mu vynoria oči. Tie
dve sivé nekonečné studničky, do ktorých padal znova a znova. Len
z jeho pohľadu vedel vyčítať emócie
ukryté v Louisovi, v tom chlapcovi, ktorého tak miloval. Predtavuje
si Louisove rysy tváre, každú krivku, každý záhyb pozná tak dokonalo. Pery –
dve ružové linky, ktoré dokážu vyčarovať úsmev. Ten úsmev, ktorý mu spôsoboval
motýlikov v bruchu. Ale dokážu aj bozkávať, vášnivo, jemne, dravo...
Na túto
tvár sa dokázal pozerať hodiny, a dokázal by sa pozerať ešte roky, storočia, tisícročia. Čo by len
teraz dal aspoň za minútu takéhoto pohľadu. Čím viac rozmýšľa nad každým detailom jeho
tela, tým viac sa mu chce ležať v jeho náručí. Zase spokojne oddychovať,
zase sa cítiť milovaný.
Keď na stene vidí jeho dokonalú tvár pokračuje a vybaví
si hruď.Presne tú, ku ktorej si ju Louis pritúll, keď bol smutný, keď
potreboval miesto v ktorom sa bude cítiť v bezpečí. Nečinne tak ležával obmotaný Louisovými
rukami.Počúval tep jeho srdca a to bolo pre neho to najkrajšie čo
v živote počul. Ten pravidelný zvuk, ktorý vydávalo jeho srdce a to
vtedy ešte bilo pre Harryho a nie
pre to dievča.
Vybaví si celé jeho telo. Pozná každú jeho časť, každý
záhyb, líniu jeho tela. Toho tela, ktoré
pre neho ešte stále znamená tak veľa.
Dokonca si dokáže vybaviť aj jeho vôňu. Nebola to vôňa jeho šampónu
alebo vody po holení ale jeho vôňa. To, čo vyžarovalo z jeho tela
a voňalo krajšie ako hociktorý parfúm na tejto planéte, presne to si
dokázal vybaviť.
Možno si mohol pozrieť fotky, ale tie v jednom
z jeho mnohých momentov depresie spálil. Mohol si ich nájsť na internete,
ale aj tak by skončil pri fotkách toho
šťastného páriku.
Hlavu oprie o stenu a nahlas vydýchne. V nej mu malý hlások šepká, že to
nesklamal on ale Louis. Lenže aj fakt,
že Harry nesklamal nezmierni to že tu nie je. Zožiera ho samota. Nech navonok
vyzerá akokoľvek dobre upravený vo
vnútri je úplna troska. Diera v jeho srdci nezmizne asi nikdy, prázdno
v jeho hlave už nezaplní nikto.
Imaginárny Louis na bielej stene, ako keby sa prebúdzal. Ak
nenájde iný spôsob ako byť s ním, iba sny, chce snívať naveky.
Ten dokonalý obraz na jeho stene ako keby ho sledoval každý jeho pohyb. Harry sa natiahne pre
pohárik vody na jeho stole. Zdá sa mu,
že imaginárny Louis na jeho stene sledovuje každý jeho pohyb. Dve sivé oči, tak
hlboko vryté v Harryho mysli na neho stále pozerajú. Vždy mal bohatú
fantáziu, ale nikdy nevedel, že ho doženie k šialenstvu.
Jeho predstava sa zrazu začne hýbať viac a viac.
Imaginárny priateľ nahne ruku smerom k Harrymu. Louisove pery sa trasú, ako keby chceli niečo
povedať, ale nemôžu – sú nemé. Harry chce pocítiť svoju ruku na tej Louisovej, ale nemôže, tá ruka
totiž neexistuje. Je nehmotná, výplod jeho fantázie. Dokonalá ilúzia.
Pohár z vodou, ktorý zviera v rukách
mu zrazu vypadne na zem, ale nerozbije sa. Možno...Harry zdvihne pohár
a čo najsilnejšie ho zovrie. Musí sa veľmi snažiť, aby sa na ňom objavili
praskliny. Jemné sklo pod tlakom jeho rúk zrazu pukne. Harry sa diví, kde sa ňom berie toľko sily, v posledných dňoch
hádam ani nejedol. Jediné čo spadlo do jeho žalúdku bol čaj a trocha vody. Prestal vnímať hlad,
presne tak ako prestal vnímať svet.
Boli momenty, keď chcel smútok utopiť v alkohole. Boli
momenty, keď sa chcel usmiať a povedať si, že všetko bude dobré. Ale klamstiev
mal už dosť, nezvládol by klamať sám sebe.
Ak chcel bolesť zašiel za tatérom. Nechal si vytetovať
niečo, čo mu túto bolesť bude pripomínať naveky. Ale tetovania, či malé, či
veľké mu nestačili. Túto bolesť sa už naučil zvládať. Ak bol utlmený liekmi
nevnímal ju a to mu prekážalo.
Bruškom prsta prejde po ostrej hrane črepiny. Jemne sa mu zarezne do pokožky. Kvapky krvi sa vyderú
na pokožku jeho prsta. Jazykom prejde po
malinkej rane a ucíti chuť krvi. Jeho krvi. Má slanú, železitú chuť. Možno
keby...
Črepinu obracia v ruke. Sleduje jej štruktúru, študuje ju proti svetlu, ktoré sa dovnútra dostává pomocou pouličných lámp. Priloží si ju na zápästie. Len jemne, ako keby
iba hladkal pokožku. Telom mu prejde zvláštny pocit pokoja. Azda to znamená, že
jeden pohyb mu daruje večný kľud? Alebo je to varovanie? Kto by si na neho
spomenul? Kto by tu bol pre neho teraz? Odpoveď dobre pozná.
Pritlačí. Črepinka, tá pomerne neškodná vecička sa mu zareže
hlbšie do kože. Zafarbí sa na červeno. Krv mu steká popri črepinke, po
tetovaniach na jeho ruke. I can´t
change. Ešte aj vlastné telo ho klame. Čo to bolo za Harryho, ktorý si
nechal vytetovať takú blbosť? Kúsok
skla presunie trochu vyššie k tetovaniu. Spraví jeden rýchly pohyb cez
písmeno t. Ako keby sa od toho miesta šírila zvláštna bolesť. Je to pre neho nový pocit. Takmer slastný.
Konečne má pocit uvoľnenia. Cíti tú bolesť, ktorá mu hladí pokožku. Zbehne mu
dole chrbtom, konečne to čo doteraz držal v hlave, to čím týral mozog môže
ucítiť na vlastnej koži a to doslova.
Je to iná bolesť ako tá, ktorú vytvára ihla na tatérovom
stroji. Možno preto, že sám je tvorcom tejto bolesti.
Pozoruje stekajúcu krv. Jej farba je v tme skreslená,
takže nedokáže určiť jej odtieň. Potôčiky krvi sa zlievajú do riek a tie na
Harryho podlahe vytvoria more krvi. Fascinuje ho.
Krv. Jeho krv. Steká
mu po ruke a Harry zakrátko umrie. Kde sú teraz? Všetci
ktorý si myslia, že ho poznajú?
Tak kde sú teraz? Média s neho spravili novú osobu. Dali mu masku, dali mu
charakter ktorý mu nepatrí.
Z posledných síl sa zosunie takže teraz mu o stenu zostala opretá iba
hlava. Stále sleduje krv, ktorá sa mu vpíja do už aj tak špinavého oblečenia. Jeho krv. Po líci sa mu skotúľa slaná
slza. Stratil takmer všetko, tak prečo nestratiť aj to posledné čo mu zostalo
– vlastný život? Zatvorí oči
a počká si na smrť.
Pochádza pomaly. Ako keby vyčkávala. Dáva Harrymu
príležitosť znova sa postaviť na nohy. Je milosrdná a Harry – ten chlapec,
ktorý miloval, odpúšťal, trpel... – jej ponuku neprijíma. Chce umrieť.
Počuje zvuky, hlasy. Nedokáže ich zaradiť, ale jeden predsa
spozná. Ten hlas, ktorý mu hovoril, aký je dôležitý, ten hlas, ktorý počul
v noci ako posledný a ráno ako prvý. Louisov hlas sa zrazu stráca,
mizne, odchádza tak ako Harryho život.
Nad ochabnutým telom za nakláňa chlapec. Ten chlapec, ktorý
Harryho dostal do tejto situácie, ten chlapec, ktorý miloval tak, že dokázal
odísť. Ten chlapec, ktorý bude ľutovať. Roztrasenými perami mu pobozká čelo. Po
líci mu stečie slza. Vyberie sa hľadať niečo, čím ho očistí. Zo skrine vyberie
handru, namáča ju v horúcej vode. Vráti sa naspäť k telu. Handru
jemne prikladá na zakrvavené miesta. Čistí jeho telo. Zvliekne mu tričko
a vyčistí mu miesta na ktoré presiakla krv. Šeptá mu slová na rozlúčku.
Vie, že ich už nepočuje, ale dodáva mu to zvláštny pocit pokoja. Slová prejdú do piestne, ale tá sa mu zasekne
v hrdle. Pozrie sa do jeho tváre bez života. Pohladí Harryho studené,
prepadnuté líce. Ruky sa mu trasú, slzy
mu padajú na košeľu a vsakujú sa do nej. Pery sa mu trasú, ale nedokážu
vydať ani hlások.
„Spi sladko....“ povie nakoniec a slzy mu ovládnu tvár.
Žádné komentáře:
Okomentovat